Nevinné zábavky nemusia byť až také nevinné

Čo už môže byť také zlé na prenasledovaní lastovičiek na oblohe, sledovaní tieňov, sústredení sa na predmet či človeka alebo na naháňaní
sa za loptičkou – povie si väčšina psíčkarov. Aspoň má psík zábavu a nenudí sa.

Veľký omyl. U psychicky vyrovnaných psíkov občasné hodenie loptičky či pobehnutie za vrabcom nemôže spôsobiť škodu, len sa pobavia. Ale čo to narobí u psíkov, u ktorých ich majitelia musia riešiť rôzne poruchy správania sa či zlozvyky, som bola svedkom v poslednom období.

O škodlivom účinku obyčajného hádzania loptičky hyperaktívnym, nestabilným či nevyrovnaným psom som sa presvedčila  počas posledných rokov nie raz. A ako môže ubližovať inak navonok pokojnému psíkovi fixácia na hru svetla a tieňov, na človeka a na vtáky na oblohe, som bola svedkom počas uplynulých týždňov.

Preto som sa rozhodla, že sa s vami podelím o moje skúsenosti z dvoch prípadov – prípadu štvorročnej psychicky nestabilnej weimarky a štvorročného navonok pokojného ridgebacka. Možno to bude pre niekoho z vás inšpiráciou ako postupovať pri odbúravaní nejakého zlozvyku u vlastného psíka.

Príbeh hyperaktívnej fenky weimarského
stavača

Tara, rodinný pes, sa dostala do mojej opatery zhodou rôznych okolností. Bola veľmi milá, inteligentná, rýchlo sa učila, bola neuveriteľne rýchla a pružná v pohybe, výborná prieskumníčka, rada sa maznala. Skrátka miláčik. Preto boli majitelia ochotní strpieť všetko, čo postvárala v ich neprítomnosti, ale aj prítomnosti (rozkúsané dvere, povytŕhané a rozžuté parkety, povyťahované šuplíky, rozťahané školské pomôcky, nacikané a nakakané na zošitoch, keď ju nechali samu či vrčanie, cerenie zubov pri bežných poveloch, ktoré sa jej v danom okamihu nepáčili, neochota pustiť predmet z papuľky, chôdza na vôdzke „á la divý mustang“, hystéria pri stretávaní sa so psíkmi typu „preboha, len nech ma nikto neoňuchá a nikto sa ma ani nedotkne!", kontrola každého kroku majiteľov po byte, panické štekanie na každý zvuk a osoby, väčšinou mužského pohlavia). Jednoducho ju mali napriek všetkému radi.

Kto má psíka a vytvoril si s ním vzťah, je ochotný kvôli nemu vydržať veľa vecí. Aj tie, čo som práve uviedla. Kto psíka nemá alebo má k nemu len bežný vzťah ako k hospodárskemu zvieratku na dvore, to nepochopí a nerieši to.

Ja som si po pár týždňoch Taru obľúbila za jej neprekonateľnú inteligenciu, ale nebola som ochotná tolerovať nič z jej správania. Keď som zistila, že je počas celého dňa neustále v pohybe, jej koncentrácia na všetko nemá ani len sekundovú pauzu a kvôli loptičke je ochotná si do krvi zodrať všetky štyri labky, že je ochotná lietať za ňou hodiny a hodiny v šialených rýchlostiach a nebezpečných terénoch, pochopila som, kde je potrebné začať – upokojiť vnútro tohto psíka, odbúrať vnútorný stres a psychický tlak kontrolovať všetko, čo je v blízkosti a naučiť ho oddychovať. Vymazať mu loptičkovú posadnutosť z hlávky bolo prvým krokom.

Poviete si, že čo je na tom zlé hádzať psíkovi loptičku. Musíte si uvedomiť, ako sa psík cíti, keď vám vidí loptičku v rukách a čaká, kým ju hodíte – ako napnutý atlét na štartovacích blokoch, plný stresu a napätia, aby nepremeškal ten správny moment. A ak je psík nezmar a loptičku vám vzápätí prinesie späť a chce ju hodiť znova a znova, tak v takomto strese ho držíte celý čas, čo ste ochotný ju hádzať (bola som potešená, že podobný názor na loptičkové šialenstvo má aj známa nórska kynologička T. Rugaas, ktorá publikovala úžasnú prácu o upokojujúcich signáloch v psej komunikácii a ich zdravom a prirodzenom spôsobe života s človekom).

Ale naspäť k Tare. Jej loptičková mánia bola jej hlavnou zábavou na dvore i na vychádzkach. Každú vychádzku prešla dvakrát, pretože kým my sme pokojne kráčali, ona si sama hádzala a nosila loptičku, prakticky bez prestávky. Kvôli loptičke bola ochotná zabudnúť na svoj skvelý nos a vôbec ho nevyužívať. Bola ochotná zabudnúť na to, čo je pre psa najprirodzenejšie – skúmať a ňuchať.

Loptičku sme jej začali hádzať len mierne do výšky, aby využívala svoju cirkusantskú pružnosť, a to len raz za deň a maximálne trikrát po sebe (neskôr už ani to nie). Množstvo loptičiek porozhadzovaných po záhrade musela hľadať, priniesť a ignorovať. Na vychádzke žiadna loptička, len používanie nosa pri pohybe na voľno a pokojná chôdza pri nohe na zlepšenie disciplíny.

Chôdza na vôdzke sa stala pre ňu povinnou jazdou, každý deň 5 hodín povinného oddychu (2 hodiny po rannom jedle a 3 hodiny po vychádzke a obede), zákaz kontrolovania majiteľov pri pohybe po byte, trénovanie púšťania predmetov z papuľky, nácvik pokojného niekoľkohodinového pobytu vnútri bez dozoru človeka a vonkajších ruchov, denno-denné kontaktovanie sa s inými psíkmi. Všetko to zvládla v priebehu jeden a pol roka aj vďaka svojej nerozlučnej parťáčke v hre, mladučkej miešanke labradora, ktorú sme našli na ulici a priviedli sme jej ju do života.

Dnes, asi po dvoch rokoch od momentu, čo som sa jej začala venovať, už len spomíname na jej excesy.

V neprítomnosti majiteľov je schopná pokojne existovať na pelechu 8 až 10 hodín, bez nehody a bez škôd, a to aj v prítomnosti svojej psej kamarátky, na vôdzke chodí ako iné psy, má ďalších psích kamarátov, pohyb majiteľov sleduje len z miesta, nekontroluje ho, ľudí a neznáme zvuky ohlasuje štekotom normálne, bez hystérie a paniky a loptičku si nanajvýš posúva labkou po zemi a hrá sa s ňou pokojne ako iné psy. Dokáže ju aj ignorovať vo svojej blízkosti. Ak však niekto tú loptičku chytí do rúk, zaleskne sa jej zrak a zamrzne, ako keď alkoholik zacíti vôňu alkoholu. Tak sa zase loptička nenápadne odloží a ona sa preberie z tranzu.

Ja i majitelia vieme, že Tara nie je ako iné psy, má svoje neduhy, ktoré sa nepodarilo úplne odstrániť, driemu v nej, občas sa prebudia, ale doviedli sme ich spoločnými silami na viac ako prijateľnú úroveň a všetci sa z nej tešíme. Je z nej šťastný pes.

Príbeh ridgebacka - workoholika

Moje zoznámenie s ním zorganizovali majitelia, pretože už nevládali žiť s jeho strachom z búrky, ohňostrojov a petárd, ktorý mal za následok úteky zo dvora preskočením plota a túlanie sa po dedine.

Išlo len o niekoľkohodinové stretnutie, na ktorom sa javil ako vcelku pokojný, veľmi sebavedomý pes. Na niektoré zvuky, ako štartér motorky, reagoval citlivo, pri cvičení sa na mňa plne koncentroval a vykonal všetko, čo mal. S disciplínou pod vedením majiteľov to bolo slušné, aj keď určité veci diktoval on. To však šlo ľahko odbúrať.

Bolo divné, že v zásade vyrovnaný a disciplinovaný pes má problém zvládnuť búrku vo vlastnom priestore. Zvolili sme stratégiu cvičenia, celkovo nový prístup majiteľov k nemu a ďalšie mesiace mali ukázať, ako sa bude jeho chovanie meniť.

Ďalšie mesiace však viedli k zhoršovaniu a totálnej frustrácii celej rodiny. Tak sa jeden víkend objavil u nás s tým, že pracovať s ním dlhodobo začnem ja v našej svorke a uvidíme. To sme teda uvideli!

Po rozlúčke s majiteľmi sa začal venovať svojej „práci“, o ktorej sme predtým nemali poňatia. Naše psy, ani iné, s ktorými sme ho kontaktovali, ho nezaujímali, upol sa na manžela tak, že sa naň prilepil pohľadom a pokúšal sa byť nepretržite v jeho tesnej blízkosti. Odháňal od neho naše feny a bol schopný úplne rozvrátiť svorku a vyvolať konflikt s iným psom, ktorý sa k manželovi priblížil. Keď sa manžel vzdialil z domu, lietal od okna k oknu ako zmyslov zbavený.

Okrem upnutia sa na manžela, ktoré som mu systematicky rušila, sa vonku sústredil na spomínanú pracovnú činnosť: začal naháňať vtáky na oblohe tempom totálneho šprintu, ale na dlhé trate. To sme mu zrušili, tak sa sústredil na svoju druhú činnosť: uprené a fanatické sledovanie hry svetla a tieňov na zemi.

Sledoval tieň svojej hlavy, uší, chvosta, čohokoľvek. Stál a uprene sa díval do zeme. Ani obraz ani zvuk. Keby sme ho permanentne nevytŕhali z jeho sústredenia, stál by bez pohybu dlhé minúty. Bez oddychu, bez odvrátenia očí, bez pohnutia uchom, chvostom. Zanechať túto činnosť bol ochotný len vnútri. Tam sa zase sústredil na manžela.

Keďže sme mu nedovolili zaoberať sa žiadnou zo svojich chorobných pracovných náplní, ale sme ho viedli k riadenému oddychu vonku i vnútri a disciplíne podľa nášho vzoru, dočkali sme sa veľmi rýchlo aj prvých plodov svojej práce - v lete totiž takmer každý víkend zažívame hlučné oslavy a diskotéky s petardami a ohňostrojmi.

Takže večer sa ako obyčajne ozvali petardy v sériách a trvali asi dve hodiny. Pri prvej rane náš workoholik spozornel, pri ďalšej zamrzol. Pri nasledujúcej rane sme ho poslali na miesto, rovnako aj našu mladšiu fenku, tiež citlivú na tieto zvuky. Obaja museli byť na svojich miestach a ležať.

Nesmeli vstať, pohnúť sa alebo si sadnúť. Len ležať na danom mieste. Bola to práca, ktorej sa musel venovať ich mozog, aby sme ho odvrátili od sústredenia sa na zvuky a na svoj strach. My s manželom sme tiež pokojne sedeli, nechodili sme po dome a venovali sa svojej
činnosti po sediačky. Je to totiž jeden z upokojujúcich signálov, ktorým môže človek upokojiť vystrašeného psíka bez použitia slov a škodlivého chlácholenia.

Asi po polhodine všeobecného pokoja sme sa zdvihli a odišli spať. Workoholik zostal na svojom mieste na prízemí a my s našimi fenami na voľne prístupnom poschodí. Ani po ďalších sériách petárd sa nikto nepohol zo svojho ľahu na mieste - ani psík dolu ani naša fenka u nás hore. A prežili sme absolútne pokojnú noc.

Po týchto skúsenostiach sme sa dohodli s majiteľmi, že si svojho psíka vezmú domov, budú u neho cielene odbúravať jeho workoholizmus a posadnutosť  a nebudú ho nechávať celé dni bez riadenia na dvore, aby si svoje obsesie nemohol ďalej rozvíjať.

Prestanú sa na neho dívať ako na najdôležitejšieho tvora svojej domácnosti, ktorý s nimi môže diskutovať o poveloch a príkazoch, kým ich splní alebo aj nesplní. Začnú sa k nemu správať ako k psovi, zaradia ho na patričné hierarchické miesto, zamerajú sa na disciplínu a nastavia nové pravidlá a obmedzenia v jeho živote.

To, že preskočením plota si vynucoval ich prítomnosť, keď odišli zo dvora, sme sa dozvedeli až neskôr a len to potvrdilo, že naučiť sa s ním pracovať iným spôsobom je dôležitejšie ako vidieť jeho strach z búrky ako jediný jeho problém.

Po spoločnej debate sme zistili, že majiteľom chýba autorita, dôslednosť pri vedení psíka, nezabezpečujú mu denno-dennú prácu vo forme  mentálneho a fyzického tréningu a nenaučili ho oddychovať. Čaká ich veľa práce na sebe a ja pevne verím, že to zvládnu. A aj z ich inak navonok pokojného a vcelku poslušného psíka sa časom stane šťastný pes.

Rada by som na záver zdôraznila, že škodlivosť týchto zábaviek na psychiku psíka má rôzny stupeň. U niektorých, väčšinou psychicky stabilných psíkov, sú skutočne len neškodnou hrou, no u iných, labilnejších psíkov, môžu byť spúšťačom rôznych porúch správania sa alebo až fóbií.

U nášho workoholika bola fóbia zo zvukov tým najmenším problémom v porovnaní so stupňom fyzického vyčerpania a vnútorného tlaku, ktorý musel prekonávať, kým zrelaxoval a upokojil sa mu dych a tep po niekoľkých desiatkach minút takéhoto "trávenia voľného času".

Sledujte si svojho psíka, hrajte sa s ním a zabávajte. Ak zistíte chorobnú náruživosť na niečo, radšej ho presmerujte na niečo iné. Nič chorobné nemôže byť predsa zdravé.

Ak je napriek tomu situácia aj u vás nezvládnuteľná, pokojne ma kontaktujte a spoločne uvedieme stav na pravú mieru. Zvyčajne nie je chyba v psíkovi, ale len vo vašej komunikácii s ním.