Často dostávam otázky typu „Nemám u svojho psíka autoritu a neviem, ako si ju vybudovať.“ Alebo „Môj pes je strašne zlatý, zbožňujem ho, ale vôbec ma nerešpektuje. Čo s tým?“

Keďže mám doma permanentne štyri psíky, dva vlastné a dva rodinné akoby v škôlke (všetko fenky), mám nevyčerpateľné možnosti pozorovať ich vzájomnú komunikáciu i komunikáciu s inými psíkmi. A hlavne, ako sa rôznia ich spôsoby a rýchlosť vybudovania si rešpektu u nového psíka. Fenky sú rôznych plemien, ich vek, povahy a temperament sú úplne odlišné.

Najinšpiratívnejšie je to na vychádzke, keď stretneme iného psíka, väčšinou mladého, pojašeného a ja jeho majiteľovi odhaľujem tajomstvá ich interakcie.

To ma inšpirovalo k tomu, aby som ich poodhalila aj vám v podobe týchto postrehov:

Každá z feniek vždy reaguje na psíka inak a majiteľ ich všetkých sleduje v nemom úžase - pretože zisťuje, ako rýchlo dokáže reagovať a prispôsobiť sa jeho „nezvládnuteľný roztopašník“.

Najstaršia, sebavedomá 9-ročná ridžbečka (RR), spoľahlivo ignoruje nového psíka a robí si svoj „biznis“ (ňuchá si terén). Psík ju otravuje a volá do hry, poskakuje okolo nej a ona sa tvári, že tam dotyčný vôbec nie je. Keď už od nej nič nečaká, sebavedome k nemu pristúpi, oňuchá si ho a opäť si ide po svojom. Má od neho pokoj. Všetko mu povedala: „drž sa stranou, neotravuj a môžeš si tiež okolo mňa ňuchať.“

Mladšia, 8-ročná psychicky neistá RR, je vždy trochu napätá, oňuchá a nechá sa oňuchať s upozornením „dodržuj odstup a pokoj“ v podobe pokojného zavrčania. No od psíka nemá pokoj. Jej zavrčanie nie je také dôrazné, ako by malo byť, takže psík pokračuje v úsilí presvedčiť ju na hru.

Ak nespomalí, ale je stále príliš divoký a rozpustilý, pomôže si šteknutím. To ho síce spomalí, ale nepresvedčí k patričnej úcte a rešpektu. Musí použiť dotyk (štipnutie do kože a pritlačenie k zemi). Je však veľmi trpezlivá, kým k tomu dôjde. Nevie používať ignoráciu, nie je jej to vlastné. Pretože nie je prirodzený dominantný a autoritatívny typ, ako jej staršia „polosestra“.

Hyperaktívna 4-ročná weimarka, neistá, miestami  neurotická so sklonom k dominancii, zastrašuje cerením pyskov a vrčaním so štekotom. Nevie správne komunikovať a radšej si nikoho k telu nepustí. Vystačí si sama. S cudzími psíkmi sa nehrá, lebo to nevie. Chovateľ ju poslal do nového domova v 5. týždni veku a nemala čas a možnosť sa to naučiť. Dnes má štyri roky, spravila veľké pokroky vďaka druhej fenke v domácnosti, ale je poznačená na celý život.

2-ročná miešanka labradora, s ktorou žije weimarka v domácnosti, je dobrácky živel a okamžite sa zapojí do hry. Je vždy pripravená sa blázniť a naháňať. Vďačná povaha. Po divokej naháňačke si tiež ide ňuchať a psík sa ku všetkým pripojí v pokoji, rešpektujúc ich činnosť. Nikoho neotravuje, všetci si pokojne ňuchajú.

A majiteľ žasne. Dovtedy bol presvedčený, že na jeho psíka nič neplatí, nevedel ho donútiť k pokojnému správaniu plného rešpektu. Ani voči sebe, ani voči iným psíkom.

Tip 1:

Naučte sa svojho psíka ignorovať v správnych momentoch, teda počas akejkoľvek činnosti, ktorou vás osobne obťažuje. Ak prestane (doba sa rôzni podľa temperamentu, veku a veľkosti rešpektu voči ľuďom), odmeňte ho svojou pozornosťou, pochváľte ho za pokoj a choďte sa s ním pohrať.

Ak sa intenzita jeho hry zase zvýši na neprijateľnú úroveň, odíďte od neho. Ak na takéto vaše chovanie psík nebol doteraz zvyknutý, nebude vám veriť a párkrát to ešte skúsi svojím spôsobom. No po treťom raze ho zvyčajne presvedčíte o tom, že to myslíte vážne a, hlavne, že to tak už bude vždy.

A síce, že sa mu budete venovať len vtedy, ak sa upokojí. To však predpokladá totálny pokoj a rozhodné autotitatívne chovanie aj na vašej strane. Inak to nebude fungovať.

Nikdy sa ho nesnažte upokojiť hučaním povelu dosť, prestaň, neskáč či čosi podobné. Len sa pripájate k jeho spôsobu hry a ešte ju posilníte.

Tip 2:

Vyberte si správny nástroj v správnej chvíli a hlavne taký, do ktorého vložíte presvedčenie a dôveryhodnosť, že to myslíte vážne. Taký, ktorý je vám vlastný.

Ak ste prirodzený vodca a viete si vytvoriť a obhájiť prirodzený priestor okolo seba, psík to rešpektuje. Netrápte sa výčitkami, že ho nemáte dosť rád. To je ľudské chápanie veci. Pre psíky je prirodzené, že každý chce mať priestor pre seba, do ktorého sa mu nikto nenabúrava proti jeho vôli.

Ak ste neustále naklonený k jašeniu sa so psíkom, naučte sa hru vždy ukončiť vtedy, keď to chcete vy. Keď to psíka už prestane baviť a nechá vás osudu, je neskoro. Autoritu si potvrdil psík, nie vy.

Ak ste emocionálny typ a neustále vyžarujete zo seba náklonnosť nielen k svojmu, ale ku každému psíkovi, ktorého stretnete, nedivte sa, že s autoritou budete mať problém. Psíky emócie nepoznajú, chápu ich ako slabosť a budú si s vami robiť, čo chcú, kým ich nejako nezastavíte.

Naučte sa odbúrať emócie pri kontakte so psíkom, používajte len pokoj a trpezlivosť. Oboje je veľmi silným a  autoritatívnym stavom mysle. A psík to veľmi dobre vie, má na to „senzory“. Bude vás a vašu vôľu vnímať s oveľa väčším rešpektom.

Naopak, nervozita, únava psychická aj fyzická, frustrácia, netrpezlivosť, zlosť, ľútosť, výčitky, prílišné nadšenie, prílišná skleslosť – to všetko vás pre daný moment degraduje a aj ten kúsok rešpektu a autority, ktorú ste dovtedy mali, sa zníži na aboslútne minimum.

Tip 3:

Ak vás psík neposlúcha alebo prestalo fungovať to, čo dovtedy (ako-tak) fungovalo, preskúmajte svoje momentálne duševné rozpoloženie. Psík len reaguje na váš stav mysle. Využíva ten pomyselný voľný priestor, v ktorom absentuje pokojné a autoritatívne vystupovanie, a ktorý ste mu predložili ako na podnose. Ako keby ste ho pozvali: „vieš čo, ja som teraz dosť slabý, rob si čo chceš a rozhoduj sa, ako chceš.“ No prečo by to psík vo svojej jednoduchej logike nevyužil.

Alebo inak – ak vám šéf v slabej chvíli ponúkne zvýšenie platu, odmietnete to? Lebo viete, že mal z nejakého dôvodu slabú chvíľku?