Cassia, tretí člen našej svorky RR

V novembri 2013 nám pribudla nová členka svorky rhodézskych ridžbečiek.

Popri deväťročnej Sil a desaťročnej Ree začala zdieľať našu domácnosť mladá fenka RR Cassiopeia (Cassia alebo Cas).

Doniesli sme ju ako 4-mesačnú, pretože potrebovala novú rodinu.

V tej pôvodnej bola od 5. týždňa života, no keďže kompletnú pozornosť jej majiteľov si vyžadoval náročný zdravotný stav ich malých dvojčiat, na jej výchovu a starostlivosť o ňu už nezvyšovali kapacity.

Cassiine prvé týždne u nás boli pre ňu veľmi hektické a psychicky náročné.

Bola to vysoko temperamentná, vzdorovitá fenka, s hendikepom skoro odobratého šteniatka -  v 4 mesiacoch sa prejavovala drzo, arogantne a vyzývavo voči všetkým našim starším babám (našim RR i tým rodinným, 5-ročnej weimarke a 3-ročnej labradorke). Až tak, že sa s ňou žiadna z nich nehrala, len ju otrávene odháňali vrčaním alebo ignoráciou.

Bolo to pre ňu obrovské prekvapenie a šok, že toľko psov okolo a svet sa netočí podľa nej.

Šteniatkam, ktoré prídu do novej rodiny vo veku 5 až 6 týždňov, chýba socializačné obdobie vo svojom vrhu so súrodencami a s mamou. Takže sa môžu správať nekontrolovane, neisto či zdanlivo arogantne. Lebo nemali čas sa to naučiť správne.

Býva to neznesiteľné, vytvára to veľmi stresové prostredie, ale je to časté, pretože boli zo svojho vrhu príliš skoro odobraté a tie ďalšie tri spoločné týždne, počas ktorých sa práve učia medzi sebou hrať, akceptovať sa navzájom a učia sa dominantným i submisívnym rolám v živote, im boli odopreté.

Cassia však bola vnímavé stvorenie.

Prvý týždeň bol pre nás všetkých obzvlášť ťažký, ale už po prvom mesiaci pochopila, čo sa od nej očakáva.

Staršie babuľky podstúpili operácie, ja som ochorela, no Vianoce ako vyšité.

Prežili sme ich v spálni v posteli a na pelechoch, vrátane 4-mesačnej Cassie, ktorá presne vedela, že zrazu nemá obťažovať, len tichučko ležať v peliešku a ožiť, až keď ju oslovíme. Úžasná reakcia na ten vek a predchádzajúce chovanie.

Počas ďalšieho mesiaca pochopila náš bežný denný režim – kedy treba byť v peliešku a oddychovať, keď ja pracujem, kedy sa ide na vychádzku a kedy sa na záhrade hráme. Opäť úžasný výkon z jej strany.

Jej pubertálne správanie sa dostavilo zo dňa na deň po dovŕšení 6. mesiaca.

Pozostávalo zo svojvoľného vzďaľovania sa na vychádzke a nechuti prichádzať na povel, keď sme boli všetci vonku. Bol to ventil, ktorý používala ako únik, keď bola mentálne preťažená.

Po predchádzajúcom psychickom tlaku, ktorý som na ňu vyvíjala počas jej prvých týždňov u nás, aby zapadla a my sme sa vrátili k nášmu pokojnému životu, som tieto výstrelky len chápavo usmerňovala a taktizovala, aby som ju v danom časovom a priestorovom limite aj tak dostala k sebe a na vôdzku.

Pokojom a rečou tela.

Na vôdzke jej puberta vždy skončila, pretože musela kráčať pokojne a disciplinovane ako staršie dámy.

Nikto by podľa jej správania nezistil, že pri nich kráča pubertiak.

Ten sa z nej stal, keď dostala voľnosť.

Neriadená jadrová strela stredného a ďalekého doletu. A k tomu vzdorovitá a otravná ako yperit. Nič výnimočné, skôr bežné u pubertálnych psíkov.

Aj tak ma však po pár mesiacoch ohúrila rýchlosťou zlepšenia a mohla som len skonštatovať, že je dôstojným predstaviteľom svojho plemena RR.

Jemná, ohľaduplná, vždy naštartovaná do hry alebo pokojne čakajúca v ústraní, keď si to situácia vyžadovala.

Keď nás prišla prvýkrát navštíviť jej pôvodná rodina, Cassia už bola u nás dlhšie ako u nich, no akonáhle po úvodnom obrannom rituáli nášho pozemku (bezpečne za staršími babami) zbadala a zacítila dvojčatá, úplne sa zmenila. Celé telo sa jej rozihralo, každý sval zakmital - bola od radosti ako zmyslov zbavená.

Je pravda, že počas tých troch mesiacov mala u nás veľa zážitkov s inými psíkmi, no s deťmi nie. Považovala som za kľúčové naučiť ju akceptovať rôzne povahy a temperamenty psíkov a dokázať sa s nimi hrať, vzhľadom na ten skorý odchod zo svojho vrhu.

Kontakt s deťmi mal byť jej ďalšou ťažkou úlohou a netušila som, ako to zvládne.

Len jedno z dvojčiat bolo od začiatku jej parťákom v hre, to druhé neprejavovalo o ňu žiaden záujem. A tak to bolo aj teraz.

Privítala sa s oboma chalanmi, jedného nechala na pokoji po celý čas a neobťažovala ho ani svojou radosťou ani svojou veľkosťou takmer dospelého RR.

No so svojím parťákom sa pustila do tak nádhernej, radostnej a pokojnej hry, že len moja prirodzená duchaplnosť mi zatvorila ústa. Manžel bol ako obyčajne stále v pohotovosti so svojou elektronickou ekvipážou, takže je z toho aj krátke video na facebooku Šťastného psa.

A ja som si uvedomila, že z nej vôbec nie je neriadený pubertiak, ale dospievajúca slečna, ktorá vie, čo sa patrí.

RR sú skrátka také, spoločníci „do každého počasia“, ak ich správne vychováte, dôverujete im a zaslúžite si svoju autoritu a ich rešpekt pokojom, trpezlivosťou a nadhľadom.

V ten istý víkend sa manžel rozhodol, že Cassia zvládne aj posledný a vlastne jediný výrazný pubertálny prejav – nechuť prísť vonku na povel.

Zvládli to obaja  bravúrne a ja som ostala opäť od úžasu s otvorenou pusou. Nad oboma.

Pretože manžel je z našej dvojky práve ten tolerantnejší a benevolentnejší, presne ako väčšina bežných ľudí. A veľmi mu to nešlo ...

No rozhodol sa, nastavil sa tak a Cassia to skrátka prijala. Ja som vtedy zistila, že to nebola len náhoda, ale jej trvalý psychický stav. Jej nestabilná povaha vyžadovala pokojnú a dôslednú koncentráciu človeka, znalého iných zručností, ako len cvičiť psy na povel.

Síce nedosiahla úroveň spoľahlivosti starších babuliek, ale vzhľadom na jej štartovací hendikep sa z nej aj tak stal vysoko spoľahlivý a odovzdaný pes.

Možno si niektorí z vás povedia, že čo je na tom divné, veď sa výchovou psíkov a vzdelávaním ich majiteľov zaoberám desiatky rokov, takže každý psík musí u mňa „makať“, starý, mladý, náš či cudzí.

To je fakt, no už roky idem netradičnou cestou, keď naše psy neprechádzajú žiadnym špeciálnym tréningom ani výcvikom, žijú s nami, nedokonalými ľuďmi a jediné, čo ich formuje a tvaruje k prirodzene slušnému chovaniu k ľuďom i ostatným psom, je zrozumiteľná a dôsledná výchova – jasné pravidlá v domácnosti, trpezlivé prirodzené vedenie v ich vrodenom jazyku, reči tela a s poznaním a využitím prirodzených inštinktov.

A to isté vysvetľujem i majiteľom psíkov, ktorí ma oslovia, že im to akosi nejde.

Mojím mottom je harmónia v rodine i s celým okolitým svetom, nie dril.

Takže naše psy neboli ani nie sú vydrilované k poslušnosti, sú harmonicky vedené k podriadenosti a pokoju. Sú vychované.

A to zvládne každý, kto je odhodlaný a ochotný sa naučiť rozumieť svojmu psíkovi. A nemá rád dril tak ako ja.