Často sa na mňa obracajú ľudia s dotazmi typu:

„Náš psík na nás začal zrazu vrčať, nenechá sa pohladkať, dokonca rafne, keď sa ho chtiac alebo aj nechtiac dotkneme.

A to bol pritom donedávna taký zlatý, milý, síce nie celkom poslúchal, no je to taký náš maznáčik. Občas má svetlé chvíľky, ale v zásade vrčí, keď ideme len okolo ...“ a tak podobne.

Najčastejším spúšťačom takéhoto a podobného chovania sú tri okolnosti:

jeho nepodriadenosť - síce ste chodili na cvičák (alebo aj nie), ale výcvikom sa nedosiahla prirodzená podriadenosť voči vám, svojím konaním pre neho nepredstavujete autoritu

jeho vek - váš psík dosiahol psychickú dospelosť (malé plemená okolo 1 - 1,5 roka, stredné a veľké okolo 2. - 3. roka) a začal riadiť on vás, keďže ste to neurobili vy

ľudská neznalosť reči tela - dotyk voči psíkovi vníma človek ako prejav lásky a náklonnosti, no pre psy (zvieratá) sú dotyky prejavom dominantného ovládnutia tela. A teda aj ten od človeka.

Čiže tu nejde o agresiu v pravom zmysle slova, ale o "komunikačné nedorozumenie" v spojení s tým, že nepodriadený dospelý jedinec našiel efektívny nástroj na riadenie človeka - zastrašovanie ohŕňaním pyskov, či zavrčaním.

Efektívny preto, lebo naň človek zareagoval - stiahol svoju požiadavku, premkla ho neistota až strach ...

Deje sa to vtedy, ak si človek počas šteňacieho a pubertálneho obdobia psíka nezíska svojím chovaním prirodzenú autoritu - systém hierarchie v zvieracích komunitách je základné pravidlo prežitia a fungovania komunikty.

Človek sa napríklad zameral len na výcvik, sám svojou povahou nemá asertívne chovanie a prirodzenú autoritu - schopnosť pokojne sa presadiť, znalosť problematiky, znalosť reči tela, dôslednosť, takže chýba zrozumiteľnosť a trpezlivé vedenie psíka životnými situáciami.

Zato mu však dáva fúru výhod a odmien zadarmo – veľa pozornosi a rozmaznávania na svoj úkor bez pravidiel a bez pokojného podriadeného správania.

Čiže v domácnosti chýba výchova - nepleťme si výchovu s výcvikom, to sú dve úplne odlišné veci v živote psíka.

No súčasne ho človek neustále nevedomky v rámci reči tela irituje - množstvo vyzývajúcich priamych pohľadov a dotykov: hladkanie, mojkanie, bozkávanie na partie, kde si zvieratá intenzívne dominujú, čiže hlava, uši, krk až po kohútik.  

A áno, hladkanie a mojkanie je obťažujúca činnosť pre zviera, hoci tým chce človek vyjadriť lásku a náklonnosť, psy to zo svojej zvieracej podstaty vnímajú ako telesný pokus o ovládnutie ich tela, čiže dominantný manéver.

Obliekanie, česanie, ošetrovanie uší, očí, zubov je rovnako nepríjemné dominantné chovanie od človeka. Skrátka dotyky ...

... a tie vie bežný psík akejkoľvek povahy dokonca použiť na nátlakové dominantné chovanie voči vám, keď si ich príde vypýtať a hodí na vás ešte aj psie oči. To človek už úplne nesprávne vyhodnotí.

Ak by ste boli autoritou a mali tým pádom správny vzťah (pes je človeku podriadený), toto všetko by váš miláčik vydržal.

Doba výdrže je individuálna podľa kontaktnosti každého jedinca.

Keď už je toho na neho veľa a začína to nezvládať, dá to najavo upokojujúcimi signálmi (1. časť):

uhýbanie očami,

žmurkanie,

zatrepanie ušami,

olizovanie papule,

zívanie,

uhnutie hlavou nabok,

natočenie k vám bokom až chrbtom alebo jednoducho od vás odíde.

Lenže tým, že ste si ho správnym pokojným prístupom v reči tela nepodriadili, čiže v tej pre nás neznámej reči tela ovládol on vás, sami ste sa dobrovoľne vzdali kompetencie ho riadiť a ľubovoľne narábať s jeho telom. To mu hovorí jeho inštinkt.

Stáva sa to mnohým majiteľom bez rozdielu plemena.

A je pritom jedno, či je psík cvičený, čiastočne cvičený alebo klasické povely nepozná ani náhodou.

Vyššia hierarchická pozícia sa nebuduje povelmi, ale rečou tela, vnútorným prežívaním človeka, jeho povahou, charakterom momentálnych reakcií v každodenných situáciách v rodine. A nielen voči psíkovi ...

Je možné, že mnohým pokojným ľuďom pri priemerne submisívnej povahe psíka budú stačiť aj povely a nesprávna reč tela im nenarobí kopu problémov. Je to veľmi individuálne, závisí to od kompatibility pováh človeka a jeho psíka.

No akonáhle si vás pes podriadil v bežnom živote svojím telom (vysvetľujem v článku o manipulácii a ovládaní človeka) a jeho vrodená psychická sila je vyššia ako vaša, autoritou pre psíka sa opäť stanete len správnou rečou tela, čiže použitím jeho vrodeného jazyka, nie naučenými povelmi. Svoju povahu síce nezmeníte, ale naučíte sa riadiť svoje správanie.

A môžete tak urobiť kedykoľvek počas jeho spoločného života s vami, vek psíka nehrá rolu.

Východiskom v takejto situácii je zmena vášho prístupu k psíkovi, a to spoločne celej rodiny bez výnimky, nastavenie pravidiel, ich dôslednné vyžadovanie, doplnenie znalostí reči tela a získanie zručnosti v jej používaní tak, aby ste sa stali zrozumiteľnou riadiacou jednotkou v rodine - znalou, pokojnou, dôslednou a láskavou. Tak, ako to miláčik potrebuje.

Ich inštinkt rešpektovať psychicky silnejšieho v komunikte je vrodený, neučí sa výcvikom. A ak tam silnejší nie je, nie je koho rešpektovať - a začnú si brať všetko, čo sa samo ponúka. To je pravidlo prežitia.

Čiže sme prišli k tomu, že váš psík si privlastnil cez reč tela vás, váš osobný i domáci priestor, ukazuje vám, čo robiť môžete a čo nie. A dotýkať sa ho alebo chodiť v jeho osobnom priestore nie. Takže nastavil pravidlá on vám.

A rozhodne už viac nehodlá používať upokojujúce signály (2. časť), na ktoré ste aj tak nereagovali, lebo ste ich nerozpoznali.

Takže pristúpil k razantnejšiemu spôsobu, na ktorý síce nemáte vysvetlenie, no už reagujete - neistotou, strachom, ústupom ...

Pokiaľ sa na neho nezačnete dívať v prvom rade ako na zviera a zaradením predátora, jeho správanie voči vám sa bude vekom zhoršovať.

Avšak musím zdôrazniť, že to nebude jeho chyba ... zvieratá a teda ani psy nerobia nič vedome, nie sú na to anatomicky vybavené ako ľudia, riadia ich inštinkty a tým treba rozumieť.

Moja rada znie:

dajte svoj vzájomný vzťah do poriadku naučením sa nových vecí a pochopením jeho zvieracej podstaty a budú obe strany spokojné.

Najviac však váš psík, lebo konečne nebude v strese z absencie autority a bude mať koho rešpektovať a nasledovať. Budete si rozumieť.

Verte mi, veľmi ho to psychicky upokojí. A bude konečne šťastný. Vy obaja.

Ak by ste si s niečím nevedeli poradiť alebo mali aj po prečítaní tohto článku nejasnosti, pokojne sa ozvite.