Nevinné zábavky - pozor na ne!

Nevinné zábavky nemusia byť až také nevinné

Čo už môže byť také zlé na prenasledovaní lastovičiek na oblohe, sledovaní svetla a tieňov, sústredení sa na predmet či človeka alebo na naháňaní sa za loptičkou ... veď má psík zábavu a nenudí sa.

Veľký omyl.

U psychicky vyrovnaných psíkov občasné hodenie loptičky či pobehnutie za vrabcom nemôže spôsobiť škodu, len sa prebehnú a o chvíľu to nechajú tak ...

Ale čo to narobí u psíkov, u ktorých ich majitelia musia riešiť nepokoj, stres, neschopnosť oddychovať, rôzne poruchy správania sa či zlozvyky, som bola mnohokrát svedkom.

Pri tých, ktoré to spontánne neprejde, ale sa na túto činnosť upnú, treba spozornieť.

Môže z toho vzniknúť chorobná obsesia, ktorú majitelia nevedomky ešte aj podporujú.

Preto sa chcem podeliť o moje skúsenosti z dvoch prípadov z minulosti – príbehu psychicky nestabilnej weimarky a navonok pokojného ridžbeka.

Môže to byť  inšpiráciou ako postupovať pri odbúravaní stresu alebo zlozvyku u vlastného psíka.

Príbeh hyperaktívnej weimarky

Weimarka Tara, rodinný pes, sa dostala do mojej opatery zhodou rôznych okolností.

Bola veľmi vnímavá, rýchlo sa učila, bola neuveriteľne rýchla a pružná v pohybe, výborná prieskumníčka, rada sa maznala. Skrátka miláčik.

Preto boli majitelia ochotní strpieť všetko, čo postvárala v ich neprítomnosti, ale aj prítomnosti:

rozhryzené dvere, povytŕhané a rozžuté parkety, povyťahované šuplíky, rozťahané školské pomôcky, nacikané a nakakané na zošitoch, keď ju nechali samu.

Alebo vrčanie, cerenie pri bežných poveloch, ktoré sa jej v danom okamihu nepáčili, neochota pustiť predmet z papuľky, chôdza na vôdzke „á la divý mustang“, hystéria pri stretávaní sa so psíkmi typu „preboha, len nech ma nikto neoňuchá a nikto sa ma ani nedotkne!".

K tomu kontrola každého kroku majiteľov po byte, panické štekanie na každý zvuk a osoby.

Aj tak ju mali napriek všetkému nesmierne radi. My všetci.

Kto má psíka a vytvoril si s ním vzťah, je ochotný kvôli nemu vydržať veľa vecí. Aj tie, čo som práve uviedla.

Kto psíka nemá, toto nepochopí a nerieši to.

Ja som si po pár týždňoch Taru obľúbila za jej neprekonateľnú vnímavosť, vynaliezavosť a vytrvalosť dosahovať svoje, ale nebola som ochotná tolerovať nič z jej správania.

Keď som zistila, že je počas celého dňa neustále v pohybe, jej koncentrácia na všetko nemá ani len sekundovú pauzu a kvôli loptičke je ochotná si do krvi zodrať všetky štyri labky, pochopila som, kde je potrebné začať:

upokojiť vnútro tejto fenky, odbúrať vnútorné napätie a psychický tlak kontrolovať všetko, čo je v blízkosti

naučiť ju oddychovať

Vymazať jej loptičkovú posadnutosť z hlávky bolo prvým mojím krokom.

Poviete si, že čo je na tom zlé hádzať psíkovi loptičku.

Je potrebné si uvedomiť, ako sa psík cíti, keď vám vidí loptičku v rukách a čaká, kedy ju hodíte – je ako napnutý luk, atlét na štartovacích blokoch, plný napätia, aby nepremeškal ten správny moment.

A ak je psík nezmar a loptičku vám vzápätí prinesie späť a chce ju hodiť znova a znova, tak v takomto strese ho držíte celý čas, čo ste ochotný ju hádzať.

Potešilo ma, že rovnaký názor na šialenstvo s loptičkou mala aj známa nórska kynologička T. Rugaas, ktorá publikovala úžasnú prácu o upokojujúcich signáloch v psej komunikácii a ich zdravom a prirodzenom spôsobe života s človekom.

Ale naspäť k Tare.

Jej loptičková mánia bola jej hlavnou zábavou na dvore i na vychádzkach.

Každú vychádzku prešla dvakrát, pretože kým sme my s ostatnými babuľkami pokojne kráčali, ona si sama hádzala a nosila loptičku, prakticky bez prestávky.

Kvôli loptičke bola ochotná zabudnúť na svoj skvelý nos a vôbec ho nevyužívať. Bola ochotná zabudnúť na to, čo je pre psa najprirodzenejšie – skúmať a ňuchať.

Loptičku sme jej spočiatku začali len nadhadzovať mierne nad papuľku, aby využívala svoju cirkusantskú pružnosť, a to len raz za deň a maximálne trikrát po sebe, neskôr už ani to nie.

Množstvo loptičiek porozhadzovaných po záhrade si mohla hľadať a mala ich na svoju vlastnú hru. My sme na ich nosenie a ponúkanie hodiť nereagovali.

Na vychádzke žiadna loptička, len používanie nosa pri pohybe na voľno a pokojná chôdza pri nohe na zlepšenie vnímavosti a koncentrácie.

Chôdza na vôdzke sa stala pre ňu povinnou jazdou pracovného režimu. Bola katastrofálna, takže sme pracovali na nevyhnutnom zlepšení.

K tomu každý deň 5 hodín povinného oddychu - 2 hodiny po rannom jedle a 3 hodiny po vychádzke a obede, aj v prítomnosti ľudí. Riadený oddych, vyžiadaný bez povelu, len cez reč tela.

Bez povelu preto, lebo naučený povel je ľahko vykonateľný, bez mentálnej námahy a  nátlakový psík ho môže použiť ako manipulatívny nástroj na neustálu interakciu a pozornosť.

Kdežto rečou tela si vyžiadate úkon bez očnej interakcie, čiže bez odmeny pozornosťou, len vaším postojom, pokojom a trpezlivosťou.

A to je mentálne namáhavá činnosť – pes musí pre vás hľadať riešenie, aby ste tlak zrušili. Nebojte sa, každý pes to po chvíli vyrieši.

Pretože túto reč poznajú, narodili sa s ňou a používajú ju medzi sebou ...

Rečou tela sme zrušili aj kontrolu majiteľov pri pohybe po byte i púšťanie predmetov z papuľky, pridali sme pokojný niekoľkohodinový pobyt vnútri bez rušenia ľudskými nepokojnými emóciami a vonkajšími ruchmi a denno-denné kontaktovanie sa s inými psíkmi.

Všetko to zvládla v priebehu jeden a pol roka aj vďaka svojej nerozlučnej parťáčke vo svorke, mladučkej labradorke Gine, ktorá si nás našla na ulici a už zostala s nami. Na viac ako 15 rokov.

A tých 15 rokov bola Tara schopná pokojne oddychovať na pelechu 8 až 10 hodín, bez nehody a bez škôd, a to aj v prítomnosti už svojich dvoch parťáčok.

Na vôdzke chodila ako iné psy, mala ďalších psích kamarátov, pohyb majiteľov sledovala len z miesta, neprenasledovala ich, ľudí a neznáme zvuky ohlasovala štekotom normálne, bez hystérie a paniky.

Loptičku si nanajvýš posúvala labkou po zemi a hrala sa s ňou pokojne ako iné psy. Dokázala ju vo svojej blízkosti aj ignorovať.

Ak však niekto tú loptičku nedopatrením chytil do rúk, zaleskol sa jej zrak a zamrzla v napätí, či aj poletí ..., ako keď alkoholik zacíti vôňu alkoholu.

Tak sa zase loptička odložila a ona sa prebrala z tranzu.

Tara nebola ako iné psy, mala svoje nepatrné neduhy, ktoré sa nepodarilo úplne odstrániť, ale doviedli sme ju spoločnými silami na viac ako prijateľnú úroveň a všetci sa z nej tešili dlhé roky.

 

Príbeh ridgebacka - workoholika

Moje zoznámenie s ním zorganizovali majitelia, pretože už nevládali žiť s jeho strachom z búrky, ohňostrojov a petárd, ktorý mal za následok úteky zo dvora preskočením plota a túlanie sa po dedine.

Išlo len o niekoľkohodinové stretnutie, na ktorom sa javil ako vcelku pokojný, veľmi sebavedomý pes.

Na niektoré zvuky, ako štart motorky, síce reagoval citlivo, no pri cvičení sa na mňa plne koncentroval a vykonal všetko, čo mal.

S poslušnosťou pod vedením majiteľov to nebolo až také zlé, aj keď určité veci diktoval on.

To však šlo ľahko odbúrať.

Bolo divné, že sebavedomý a disciplinovaný pes má problém zvládnuť búrku v známom domácom priestore.

Zvolili sme stratégiu cvičenia, celkovo nový prístup majiteľov k nemu a ďalšie mesiace mali ukázať, ako sa bude jeho chovanie meniť.

To sa však zhoršovalo a viedlo k totálnej frustrácii celej rodiny.

Tak sa jeden víkend objavil u nás s tým, že pracovať s ním dlhodobo začnem ja v našej svorke a uvidíme.

To sme teda uvideli!

Po rozlúčke s majiteľmi sa začal venovať svojej „práci“, o ktorej sme predtým nemali poňatia.

Naše psy, ani iné, s ktorými sme ho kontaktovali, ho nezaujímali, upol sa na manžela tak, že sa naň prilepil pohľadom a pokúšal sa byť nepretržite v jeho tesnej blízkosti.

Odháňal od neho naše babuľky a bol schopný úplne rozvrátiť svorku a vyvolať konflikt s našími psami, ktoré sa k manželovi priblížili.

Keď sa manžel vzdialil z domu, lietal od okna k oknu ako zmyslov zbavený.

Nepodriadené majetnícke chovanie k človeku ako vyšité ...

Okrem upnutia sa na manžela, ktoré som systematicky rušila, sa vonku sústredil na spomínanú pracovnú činnosť: začal naháňať vtáky na oblohe tempom totálneho šprintu, ale na dlhé trate.

To sme mu rečou tela zrušili, tak si zvolil inú nutkavú  činnosť: uprené a fanatické sledovanie hry svetla a tieňov na zemi.

Sledoval tieň svojej hlavy, uší, chvosta, čohokoľvek. Stál a uprene sa díval do zeme. Ani obraz ani zvuk.

Keby sme mu permanentne nerušili jeho sústredenie, stál by bez pohybu dlhé minúty.

Bez oddychu, bez odvrátenia očí, bez pohnutia uchom, chvostom. Zanechať túto činnosť bol ochotný len vnútri. Tam sa zase sústredil na manžela.

Keďže sme mu nedovolili zaoberať sa žiadnou zo svojich chorobných „pracovných náplní“, ale sme ho viedli k riadenému oddychu vonku i vnútri a rešpektu k ostatným členom domácnosti, dočkali sme sa veľmi rýchlo aj prvých plodov svojej práce - v lete totiž takmer každý víkend možno zažiť hlučné oslavy s ohňostrojmi, s ktorými mal problém.

Takže večer sa ako obyčajne ozvali petardy v sériách a trvali asi dve hodiny.

Pri prvej rane náš workoholik spozornel, pri ďalšej zamrzol. To je upokojujúci signál, ukazuje preťaženie mozgu a aj výraz nesúhlasu v reči tela.

Pri nasledujúcej rane sme využili jeho poslušnosť a poslali ho povelom na miesto. Rovnako aj našu mladšiu Sil, tiež vtedy ešte citlivú na tieto zvuky. Obaja museli byť riadene na svojich miestach a ležať.

Nesmeli vstať, pohnúť sa alebo si sadnúť. Len ležať na danom mieste.

Bola to práca, ktorej sa musel venovať ich mozog, aby sme ho odvrátili od sústredenia sa na zvuky a na svoj strach. My s manželom sme tiež sedeli, nechodili po dome a venovali sa svojej činnosti v pokoji po sediačky.

Ak dokáže človek udržať totálne pokojný vnútorný stav mysle, neutrálne naladený na rušivý moment a nehýbe sa, je to spôsob, ktorým môžeme upokojiť vystrašeného psíka bez použitia slov a podporujúcej pozornosti so škodlivým emocionálne ladeným chlácholením.

Asi po polhodine všeobecného pokoja sme povel zrušili a odišli spať.

Workoholik zostal na svojom mieste na prízemí a my s našimi babuľkami na voľne prístupnom poschodí.

Ani po ďalších sériách petárd sa nikto nepohol zo svojho pelechu - ani workoholik dolu ani naša Sil u nás hore.

A prežili sme absolútne pokojnú noc.

Po týchto skúsenostiach sme sa dohodli s majiteľmi, že si svojho psíka vezmú domov, budú u neho cielene rečou tela odbúravať jeho posadnutosť a nebudú ho nechávať celé dni bez riadenia na dvore, aby si svoje obsesie nemohol ďalej rozvíjať.

Prestanú sa na neho dívať ako na najdôležitejšieho tvora svojej domácnosti, ktorý s nimi môže diskutovať o pravidlách, či ich splní alebo nesplní a pokojne na nich môže vyvíjať nátlak na všetko.

Začnú sa k nemu správať ako k svorkovému zvieraťu, ktoré potrebuje vedenie, jasnú životnú autoritu, nastavené pravidlá, obmedzenia aj zaslúžené výhody a benefity.

To, že preskočením plota si vynucoval ich prítomnosť, keď odišli zo dvora, sme sa dozvedeli až neskôr a len to potvrdilo, že naučiť sa s ním žiť iným spôsobom bolo dôležitejšie ako vidieť jeho strach z búrky ako jediný jeho problém.

Po spoločnej debate sme zistili, že medzi nimi nebol vytvorený hodnotný vzťah na základe obojstrannej dôvery a rešpektu, chýbala mu životná opora, ktorú práve poskytuje ľudská autorita, aj dôslednosť pri jeho vedení a nenaučili ho oddychovať.

Rada by som zdôraznila, že škodlivosť týchto zábaviek na psychiku psíka má rôzny stupeň.

U väčšiny psychicky stabilných psíkov, sú skutočne len neškodnou hrou, no u iných, citlivejších psíkov, môžu byť spúšťačom rôznych porúch správania sa alebo až fóbií.

U tohto workoholika bola fóbia zo zvukov tým najmenším problémom v porovnaní so stupňom fyzického vyčerpania a vnútorného napätia, ktoré musel pri svojich obsesiách prekonávať.

Sledujte si svojho psíka, hrajte sa s ním a zabávajte.

Ak zistíte chorobnú náruživosť na niečo, zastavte to.

Nič chorobné nemôže byť predsa zdravé.

Pokojne ma kontaktujte, ak potrebujete poradiť.

 Zvyčajne je chyba vo vzájomnej komunikácii.