Často sa na mňa obracajú ľudia s dotazmi typu:

„Náš psík na nás začal zrazu vrčať, nenechá sa pohladkať, dokonca rafne, keď sa ho chtiac alebo aj nechtiac dotkneme. A to bol pritom donedávna taký zlatý, milý, síce nie celkom poslúchal, no my sme ho ani nechceli nejako zvlášť cvičiť, je to taký náš maznáčik. No to je už preč, občas má svetlé chvíľky, ale v zásade vrčí, keď sa len chceme k nemu priblížiť ...“ a tak podobne.

Spúšťačom takéhoto a podobného chovania môže byť hocičo, no obyčajne na to stačí len vek - váš psík dosiahol psychickú dospelosť (malé plemená okolo 1 - 1,5 roka, stredné a veľké okolo 2. - 3. roka) a začal vás riadiť. Čiže tu nejde o agresiu v pravom zmysle slova, ale o efektívny nástroj riadenia človeka. Efektívny preto, lebo naň človek reaguje ...

Deje sa to vtedy, ak si človek počas šteňacieho a pubertálneho obdobia psíka nezíska autoritu (vyššiu hierarchickú pozíciu) a dopriava mu veci zadarmo – lásku a pozornosť bez pravidiel a disciplíny. Čiže v domácnosti chýba výchova (nepleťme si výchovu s výcvikom, to sú dve úplne odlišné veci v živote psíka).

No súčasne ho človek neustále nevedomky obťažuje (hladkanie, mojkanie, bozkávanie na partie, kde si zvieratá dominujú, čiže hlava, uši, krk až po kohútik, obliekanie, česanie, ošetrovanie uší, očí, zubov ...).

A áno, hladkanie a mojkanie je veľmi obťažujúca činnosť pre zviera, hoci je to u človeka prejav lásky a náklonnosti, psy to vnímajú ako pokus o ovládnutie ich tela, čiže dominantný manéver.

Ak by ste mali autoritu a správny vzťah (človek na vyššej pozícii, pes na nižšej), toto všetko by kvôli vám váš miláčik vydržal. Doba výdrže je individuálna podľa jeho kontaktnosti. Keď už je toho veľa a začína to nezvládať, dá vám to najavo upokojujúcimi signálmi: uhýbanie očami, žmurkanie, zatrepanie ušami, olizovanie papule, zívanie, uhnutie hlavou nabok až napokon psík odchádza.

Lenže tým, že ste si ho výchovou nepodriadili, sami ste sa dobrovoľne vzdali kompetencie ho riadiť a narábať s jeho telom. Stáva sa to mnohým majiteľom bez rozdielu plemena, avšak malé plemená asi víťazia.

A je pritom jedno, či je psík cvičený, čiastočne cvičený alebo klasické povely nepozná ani náhodou. Vyššia hierarchická pozícia sa nebuduje povelmi, ale telom. Je možné, že pri priemerne submisívnej povahe vám aj tie môžu stačiť, no akonáhle si vás pes podriadil v bežnom živote svojím telom (vysvetľujem v článku o manipulácii tu), musíte si pozíciu vydobyť aj vy len telom. To je materinský jazyk zvieraťa, nie slovo.

Takže východiskom v takejto situácii je zmena vášho prístupu k psíkovi, a to spoločne celej rodiny bez výnimky, nastavenie pravidiel a vyžadovanie disciplíny tak, ako to miláčik potrebuje. Pretože v prírode zvieratá nič nedostanú zadarmo. Inštinkt ich vedie získavať a vlastniť, keď sa to dá a ponúka.

No a váš psík si privlastnil vás, váš osobný i domáci priestor, ukazuje vám, čo robiť môžete a čo nie, čiže nastavil pravidlá on vám. A rozhodne už viac nehodlá používať upokojujúce signály, na ktoré ste aj tak nereagovali, lebo ste ich nerozpoznali. Takže pristúpil k razantnejšiemu spôsobu, na ktorý síce nemáte vysvetlenie, no už reagujete.

Pokiaľ sa na neho nezačnete dívať v prvom rade ako na zviera a nebudete dávať odmenu až po zásluhe (poslušnosť), jeho správanie sa bude vekom zhoršovať.

Avšak musím zdôrazniť, že to nebude jeho chyba ... Zvieratá a teda ani psy nerobia nič vedome, nie sú na to anatomicky vybavené ako ľudia, ich riadia inštinkty a tým treba rozumieť.

Takže moja rada znie:
dajte svoj vzájomný vzťah do poriadku - psík bude podriadený, všetci ľudia v domácnosti nadriadení, a budete všetci spokojní. Najviac však váš psík, lebo konečne sa nebude musieť o nič starať, bude len poslúchať.

Vaša nevedomá podriadenosť ho vnútorne nesmierne stresuje. Ak sa podriadeným stane on, upokojí sa a bude vám za vašu prácu vďačný. Bude konečne šťastný.

Ak by ste si s niečím nevedeli poradiť alebo mali aj po prečítaní tohto článku nejasnosti, kontaktujte ma tu a dohodnite si osobné stretnutie.